Tento rok sme leto začali na severe nášho krásneho Slovenska, v srdci goralských tradícií, v malebnej dedinke. Víkend v Červenom kláštore na Pieninách nás očaril a doprial nám oddych, ktorý sme tak potrebovali. Počas týchto dní sme zažili
- perfektné ubytovanie
- splavili sme Dunajec na plťkách
- bicyklovali sa po Soľnej ceste
- dali krátku prechádzku do Poľska
- dozvedeli sa čo to o mníchoch kartuziánoch
- objavili Goralský dvor
Začiatok víkendu na Pieninách
Cesta do dedinky Červený kláštor bola miestami taká, ako keby sme šli na koniec sveta. Ako sme sa blížili k severu Slovenska, áut bolo pomenej a úmerne s tým stúpala krása a neporušenosť prírody. Priblížili sme sa k poľským hraniciam a vedeli sme, že sme v cieli našej cesty.
Hneď ako vojdeš do dedinky, očarí ťa budova Červeného kláštora a pár sekúnd na to sa už dívaš na hladinu rieky Dunajec, ktorá lemuje celú dedinu.
Prvý dojem úplne dokonalý. Mali sme to šťastie a opäť sa nám podarilo rezervovať dokonalé ubytovanie priamo v centre všetkého – Penzión Tulip veľmi dobre prekvapil. Napísala som ti oňom krátku recenziu, pretože si ju jednoducho zaslúži.
Pieniny a plťky
Najväčším lákadlom tohto kraja a všetkých turistov (a nebudeme si klamať, aj najväčším biznisom) sú tradičné goralské plťky a splavovanie Dunajca. V tomto kraji sa nachádzajú tri plťkárske spoločnosti, my sme si vybrali tú, ktorá sídli priamo v dedine Červený kláštor a nájdeš ju na jej konci pri Penzióne Pltnik. Objednávať sa netreba, plťky premávajú každý deň, za každého počasia, od apríla do októbra. Na plťke budete sedieť približne 12ti + dvaja pĺtnici. No a čo to stojí? Lístok pre dospelú osobu je za 14€. Neľutuj to minúť, je to naozaj zážitok, ktorý stojí za to a ja by som šla zas!
Plaviť sa budeš zhruba 90 minút, 10 kilometrov a vystúpiš v dedinke Lesnica.
Soľ nad zlato, vďaka za Soľnú cestu!
Tak, už sme v dedinke Lesnica, respektíve v jej blízkosti. Vysadili nás na brehu a ako správni turisti, sme si kúpili fotky, ktoré nám urobili počas plavby na plťke (jedna fotka 4€). Teraz máš niekoľko možností, ako sa dostať naspäť do Červeného kláštora.
- mikrobusom z dedinky Lesnica
- bicyklom, ktorý si požičias v dedinke Lesnica
- pešo
My sme zvolili bicykle, lebo ich máme proste radi. Pokiaľ nemáš problémy s pohybom, alebo nie si starší človek, mikrobus by som vynechala a ostala pri bicykli alebo pešom presune. Tá cesta totiž stojí naozaj za to. Bicykle sme si požičali v dedinke Lesnica, ktorá je 800m od miesta, kde ťa vysadia z plťky (nájdeš v pohode, ideš celý čas po chodníku). Za jeden bicykel sme zaplatili 5€ a mali sme ho prenajatý na dve hodinky.
Vrátiš sa naspäť k Dunajcu a tam sa začína perfektná cyklotrasa, ktorú volajú Soľná cesta. Celý čas pôjdeš priamo okolo Dunajca a budeš pozorovať okrem prírody aj iné plťky, ktoré sa aktuálne plavia. Cesta je dostatočne široká pre dve-tri bicykle a je to rovinka. Iba na jednom úseku sme museli zosadnúť z bicykla, lebo to boľ šľapák, ale tento úsek sme prešli do 5 minút a pokračovali na bicykli. Cesta je veľmi dobre upravená, vhodná aj pre malé deti a jej dĺžka je 10 kilometrov. Na bicykli sme ju prešli za 40 minút a potom sme sa ešte trošku pobicyklovali smerom do Poľska. Ak zvolíš pešiu trasu, je totožná s tou cyklistickou, čiže tiež ťa čaká krásna prechádzka okolo Dunajca. No a keď chceš vedieť, čo sme videli v Poľsku na bicykloch, tak čítaj ďalej.
Soľná cesta – keď sa za soľ dalo kúpiť zlato
Obchod so soľou v minulosti spájal Slovensko a Poľsko. Tento typ obchodu bol najvýznamnejší už v 11.storočí a bol jedným z hlavných príjmov. V 17.storočí bola soľ dokonca nedostatkovým tovarom, preto chudobní ľudia museli jesť nesolený chlieb. Rôzne nezhody, príkazy a zákazy sa stali dôvodom aj na to, že ľudia začali soľ pašovať. Toto obdobie, kedy sa za soľ dalo kúpiť zlato, no za zlato sa nedala kúpiť soľ, sa skončilo zhruba o dvesto rokov. K preprave rôznych druhov tovaru sa využívala aj práve táto Soľná cesta, ktorá bola zrekonštruovaná začiatkom 20.storočia a doteraz lemuje rieku Dunajec. Aktuálne sa využíva ako veľmi kvalitná cyklistická trasa a chodník pre peších medzi Lesninou a Červeným Kláštorom.
Slovenské aj poľské Pieniny
Dedinka Červená kláštor je vzdialená ako keby si kameňom dohodil. Doslova.
Slovensko a Poľsko spája lávka cez rieku Dunajec, ktorá bola otvorená v auguste 2006 a slúži pre peších a pre cyklistov.
Slovo lávka vo mne ale vyvoláva dojem tenkého dreva, cez ktoré mám prejsť ponad rieku a tejto predstave veľmi nedôverujem. Budem teda presnejšia, predstav si most. Naozajstný, pevný a dôveryhodný most, po ktorom sa dostaneš do Poľska a ocitneš sa v dedinke Nižné Šromowce. Čo tam nájdeš? Hneď na začiatku ťa privíta poľský sklep so zeleninou a ovocím, trh so všetkým možným od ovčích syrov, sladkostí až po oblečenie, futbalové ihrisko, mini lesík, cez ktorý sa dostaneš až ku miestu, odkiaľ Poliaci vypravujú svoje plťky po Dunajci. Ak by si isieľ opačnou stranou, pôjdeš popri kempe a dorazíš k drevenému kostolíku svätej Kataríny, ktorý dnes slúži ako galéria a je postavený bez jediného klinca! Vstup je zadarmo. Cyklotrasa už v Poľsku nie je taká ideálna, ako keď si šiel z Lesnice, no nájdeš tu chodníčky, ktorými sa dá prejsť popri Dunajci.
Domov kartuziánov v Červenom kláštore
O kartuziánoch, ktorí žili v Červenom kláštore, sa nám prvýkrát zmienili pĺtnici pri splave Dunajca a preto som chcela vedieť viac. Každopádne prísť do Červeného kláštora a nevidieť Červený kláštor, to by asi nebolo všetko s kostolným poriadkom. Túto pamiatku nájdeš určite bez problémov, už len vďaka tomu, že sa okolo nej točí dosť ľudí. Ešte pred vchodom nájdeš celkom sympatickú krčmu. My sme sa vybrali do kláštora až okolo pol šiestej (posledný vstup je o šiestej – kláštor je otvorený do siedmej), takže sprievodcu sme bohužiaľ už nemali, ale dostali sme do ruky veľmi nápomocný plánik aj s výkladom a presnou trasou kadiaľ máme ísť. Mne sa tam veľmi páčilo, výklad som si urobila sama (naozaj sa nevykašli na tej plánik, čo ti dajú do ruky) a dozvedela som sa niečo nové.
Čerešnička na torte – Goralský dvor
Na Goralský dvor sme sa boli pozrieť až cestou preč. Toto miesto je vzdialené necelé 3 km od dedinky Červený kláštor, no pešo sa tam nedostaneš, lebo tam nie je chodník. Niektorí ľudia zvolili bicykle, my (keďže sme už žiadne nemali), sme zvolili auto. Toto miesto nás naozaj prekvapilo! Vchádzaš do dvora, ktorý je už na prvý pohľad veľmi sympatický a ponúka veľa možností. Zaparkuješ na parkovisku zdarma a prvé čo uvidíš je krava 🙂 A kozy, hehe. Taká mini farma. Hneď oproti je reštaurácia, ktorá ťa víta vtipnými nápismi, že obslúžia aj milovníkov zvierat (takže ber havka abo chameleóna). V reštaurácii neviem ako varia, ale vyzerala sympaticky a mala aj vonkajšiu terasku. Kráčali sme ďalej, našli sme super hojdačky a mini detské ihrisko (večne s dušou dieťaťa) a chatky. Približne 10-15 old school chatiek, v ktorých sa môžeš ubytovať a využívať tento areál.
Očarilo náš, že je tu aj mini bazén, no a samozrejme kemping. Toto miesto odporúčam určite pre rodiny s deťmi, havkami a partie, ktoré si chcú užiť Pieniny, no mať aj kľud a určitý komfort (bazén, ihrisko, reštaurácia).
Čo ešte vidieť na Pieninách
- Výstup na Tri koruny a Sokolicu (my sme neboli, lebo psíkovia nemôžu ísť v Poľsku do národných parkov a hrozí za to pokuta, škoda)
- Haligovské skaly (náučný chodník, ktorý sa začína v okolí Goralského dvora)
- Kúpele Smerdžonka (blízko Goralského dvora, asi 2km od dedinky Červený kláštor)
- Rafting po Dunajci (my sme šli tradične na plťkách, no pre viac akčných je tu rafting alebo kanoe. Cena za rafting pre dvoch aj s inštruktorom bola okolo 50€)
Na Pieninách som bola prvýkrát (aspoň čo si ja pamätám) a páčilo sa mi tam. Potrebovali sme oddych a presne ten sme tu našli – najviac nás dostalo splavovanie Dunajca a cyklotrasa. Kvôli tomu by som sa sem určite vrátila.
Pokiaľ sa však chceš zdržať len tu (že nechceš chodiť ešte za výletmi do Ždiaru alebo Tatier, vyslovene ostať na Pieninách), tak víkend, respektíve predĺžený víkend je tu postačujúci. Objavíš všetko, čo potrebuješ a užiješ si tento kraj do sýta.