Diera do pekla na sopke Ragáč

Áno, aj na Slovensku máme sopky. Našťastie sú už vyhasnuté a po ich sopečnej činnosti ostali už iba dutiny po výfukoch sopečných pár, vrcholový kužeľ so sopečnými bombami, či blízko vrcholu menšie kamenné more. Kamenné more sme mali možnosť vidieť aj neďaleko, blízko hradu Somoška a viac sa o ňom dozviete v tomto článku. My sme však pri obci Hajnáčka a tešíme sa na cestu na vrchol vyhasnutej sopky Ragáč.

Z obce Hajnáčka sledujeme zelený smerovník, ktorý nás do hodinky dovedie až na vrchol vyhasnutej sopky Ragáč.

Miesto pradávnej sopečnej činnosti

Nachádzame sa v oblasti Cerovej vrchoviny, ktorá je akýmsi veľkým geologickým skanzenom. My sme sa vybrali k jednému z najatraktívnejších cieľov gemerskej oblasti. Časť Hajnáčka a jej sopečný vrch Ragáč boli pre nás veľkým lákadlom odkedy sme sa dozvedeli, že na vrchole nájdeme nevšedné geomorfologické javy ako dôkazy sopečnej činnosti.

Čím bližšie k vrcholu, tým viac kamenných morí.

Prechádzka na Ragáč je pohodová dopoludňajšia záležitosť, ktorú zvládnu aj vaše deti. Začíname v obci Hajnáčka a sledujeme zelenú značku. Výstup je trochu strmý, no netrvá dlho a našu pozornosť zamestnávajú rôzne úkazy, ktoré sa smerom na vrchol stupňujú. Čím sme bližšie k vrcholu, tým nachádzame viac kamenných morí zarastených machom.

Vrcholový komín je známy aj ako diera do pekla. Jeho skutočná hĺbka nie je stále známa. Nachádza sa hneď pod vrcholom a nedá sa minúť.

Vrcholový komín bol zrejme únikový komín pre pary a plyny a jeho hĺbku sa snažili zistiť aj jaskyniari. Na jeho okraji si všímame stopy síry. Chceli by sme však upozorniť, že diera nie je nijako zabezpečená, takže pri nej treba dávať pozor najmä na deti.

Diera do stredu Zeme – sopečný komín. Nachádza sa pod vrcholovou skalou a nedá sa minúť.
Vrcholová skala vyhasnutej sopky Ragáč.

Po nenáročnom výstupe na vrchol sa nám naskytol kruhový výhľad do celého okolia. Výlet na najmladšiu sopku na Slovensku nás vôbec nesklamal a okolie Cerovej vrchoviny nás začína viac a viac fascinovať.

Tip na výlet a fotky: Martin Landl